Ak mám byť úprimná, sen o tom, že budem jedného dňa tlmočníčka, som nemala odmalička. Tlmočenie a láska k cudzím jazykom sa ku mne dostali náhodou a aj keď bola cesta za vysnívanou pečiatkou dlhá a náročná, stála za to.
Pamätám si na starú knihu, ktorú sme mali doma a volala sa Veľký obrázkový slovník. Dnes už viem, že je od Richarda Scarryho, vtedy ma však zaujímalo len to, že tam boli pekné obrázky a k nim boli popisy v slovenčine, angličtine a nemčine. Nemčina ma veľmi nezaujímala, ale z tých anglických slovíčok sa na mňa niečo nalepilo, čo som zúžitkovala najmä v prvých ročníkoch angličtiny na základnej škole. Učenie cudzieho jazyka som nikdy nebrala ako povinnosť, preto keď som nastúpila na gymnázium, francúzštine ako druhému cudziemu jazyku som sa len potešila.
Angličtina a francúzština moja každodenná
Keďže ma však oproti jazykom absolútne nebavila matematika, fyzika a chémia, voľba odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo angličtiny a francúzštiny na vysokej škole bola jasná. Ešte predtým som si odbila jeden rok v rámci výmenného pobytu v predposlednom ročníku na gymnáziu, počas ktorého som sa dostala na francúzske lýceum. Mala som to šťastie, že som bývala v autentickej francúzskej rodine, vďaka ktorej som už po pár mesiacoch pobytu vymenila angličtinu v bežnej konverzácii za plynulú francúzštinu.
Na rozdiel od niektorých svojich spolužiakov na univerzite som sa nechcela spoľahnúť na to, že po vysokej škole na mňa budú všetky prekladateľské agentúry čakať s otvorenou náručou, tak som ešte počas štúdia začala v jednej brigádovať. Nemala som síce veľké zákazky ani právomoci, ale postupne som sa osvedčila a kolegovia mi začali dávať čoraz ťažšie a dôležitejšie úlohy. Vďaka tomu som nielen nadobudla obrovské množstvo skúseností, ale tiež som si slušne zarobila a najmä som si skrátila roky, ktoré by mi po škole chýbali k povinným piatim rokom praxe pri získavaní certifikácie a osvedčenia na vykonávanie úradných prekladov.
Cesta za osvedčením
Aj keď to doteraz možno znelo ako rozprávková jazda, nebolo to vždy tak. Skĺbiť náročné štúdium s prácou bola výzva, oddýchla som si jedine počas jedného semestra, kedy som sa opäť presťahovala na pár mesiacov do Francúzska v rámci Erazmu. Ešte pred skončením magisterského štúdia si ma zavolala moja šéfka a spýtala sa ma, či u nich ostanem aj po škole. Zobrala som to ako výbornú príležitosť na to, aby som nabrala reálnejšie skúsenosti a po pár rokoch si tak mohla trúfnuť aj na náročnejšie preklady či tlmočenie na európskej úrovni. Podmienkou pre moje zotrvanie bolo získanie osvedčenia a povolenia vykonávať úradné preklady, pretože agentúra si na spolupráci so špičkami v odbore zakladá. Keďže som splnila základný predpoklad – vzdelanie v príslušnom odbore a pomaly som sa blížila k povinným piatim rokom, ktoré sú ďalšou podmienkou, nebol to pre mňa problém.
Prvým krokom bolo absolvovanie tzv. tlmočníckeho minima. To som si odbila na Tlmočníckom ústave FF UKF v Nitre. Zaplatila som si nemalý poplatok a strávila takmer 50 vyučovacích hodín, počas ktorých do nás tlačili množstvo informácií. Ja som mala šťastie, že veľa vecí som už poznala zo školy, no oblasť práva bola moja malá smrť. Od skončenia školení sme mali len týždeň na to, aby sme sa mohli pripraviť na skúšku a neviem si predstaviť, ako by som to zvládla, keby mi moja šéfka na tento týždeň nedala voľno. Skúšku som, chvalabohu, absolvovala s hodnotením „vyhovela“, preto som mohla s trochu nafúknutejším sebavedomím poslať na Ministerstvo spravodlivosti žiadosť o vykonanie odbornej skúšky.
Čakala som pár týždňov, kým mi z tlmočníckeho ústavu, ktorý Ministerstvo poverilo, prišlo vyrozumenie a pozvánka na odbornú skúšku spolu s okruhom otázok, ktoré budú jej predmetom. Na skúške ma opäť čakali náročné otázky z nenávideného práva a zákonov, jej druh
á časť – preklad z cudzieho a do cudzieho jazyka – už pre mňa bola o čosi príjemnejšia a jednoduchšia. Bolo síce trochu zvláštne, že sme museli tieto preklady robiť ručne a nemohli sme pri tom používať počítače a internet, ale o to väčšia výzva to pre mňa bola. Aj keď mi takýto „oldschool“ preklad trval oveľa dlhšie ako bežne za pomoci moderných pomôcok, v konečnom dôsledku som na seba bola hrdá. O to väčšia bola moja radosť, keď si ma po skončení komisia zavolala na záverečné hodnotenie a s úsmevom mi oznámili, že už mi stačí len podať si oficiálnu žiadosť o zápis do zoznamu úradných prekladateľov.
A čo ďalej?
Od mojej certifikácie sú to už dva roky a ja pomaly pomýšľam nad akreditáciou pre európske inštitúcie, aby som sa posunula ďalej a okúsila profesionálny život v zahraničí. Prekladateľská agentúra, kde stále pracujem už od školy, mi dala veľa, vďaka nej som sa totiž stala plnohodnotnou prekladateľkou a tlmočníčkou a mám skúsenosť nielen s prekladom úradných a odborných textov, ale tiež s konzekutívnym a simultánnym tlmočením, a tzv. šušotážou.