„Ja som sloveso. Som, čo som. Budem tým, čím budem. Som sloveso! Som živá, dynamická, vždy aktívna a v pohybe. Som sloveso vo večnom bytí.“
Mack cítil, že má ešte vždy na tvári nechápavý výraz. Rozumel slovám, ktoré Saraju vravela, no ešte nechápal súvislosti.
„A keďže mojou skutočnou podstatou je sloveso,“ pokračovala, „som väčšmi prístupná slovesám než podstatným menám. Slovesá ako priznávať, kajať sa, žiť, ľúbiť odpovedať, rásť,.. Ľudia zas, naopak, sú schopní vziať sloveso, ktoré je živé a plné pôvabu, a zmenia ho na mŕtve podstatné meno alebo princíp presiaknutý pravidlami: niečo, v čom rast a život zomiera. Podstatné mená jestvujú, pretože je tu stvorený svet a fyzická realita, ale ak je svet len masou podstatných mien, je mŕtvy.“
„A…“ Mack sa ešte vždy usiloval pochopiť, hoci do jeho mysle už prenikal záblesk svetla. „Tak použime vaše dve slová: zodpovednosť a očakávanie. Než sa vaše slová stali podstatnými menami, boli najprv mojimi slovami, podstatnými menami naplnenými pohybom a skúsenosťou; schopnosťou odpovedať a nádejou. Moje slová sú živé a dynamické – plné života a možností; vaše slová sú mŕtve, plné zákona, strachu a odsudzovania. Preto v Písme nenájdete slovo zodpovednosť.“
„Náboženstvo musí uplatňovať zákon, aby získalo moc a kontrolu nad ľuďmi, ktorých potrebuje, ak chce prežiť. Ja vám dávam schopnosť odpovedať a vaša odpoveď má voľnosť ľúbiť a pomôcť v každej situácii, a preto je každá chvíľa iná, jedinečná a nádherná. Pretože ja som vaša schopnosť odpovedať, musím byť vo vás prítomná. Ak by som vám jednoducho dala zodpovednosť, nemusela by som vôbec byť s vami. Stala by sa úlohu konať, povinnosťou, ktorú treba splniť, niečím, v čom neuspejete.“
„Ale,“ namietol Mack, „ak by ľudia nemali očakávania a povinnosti, nezrútilo by sa všetko?“ „Iba ak by to boli svetskí ľudia, žijúci mimo mňa a podriadení zákonu. Povinnosti a očakávania sú základom viny, hanby a odsúdenia, a tvoria základný rámec na to, aby sa výkon stal základom identity a hodnoty. Dobre vieš, aké je nežiť podľa niečích očakávaní.“ „Hovoriš, že odo mňa nič neočakávaš?“ Prehovorila Tato: „Zlato, nikdy som v súvislosti s tebou, ale ani nikým iným nemala nijaké očakávania. Podstatou očakávania je, že niekto nepozná budúcnosť alebo výsledok a usiluje sa ovládať správanie, aby dosiahol požadovnaý zámer. Ľudia sa vo veľkej miere usilujú ovládať správanie prostredníctvom očakávaní. Ja vás poznám a všetko o vás viem. Prečo by som očakávala niečo iné, ako to, čo už viem? A okrem toho, keďže nemám očakávania, nikdy ma nesklamete.“