Kým začnete kričať na svoje deti…

Autorkou článku Kým začnete kričať na svoje deti je Rachel Macy Stafford, napísala knihu Hands Free Mama. Zapáčil sa mi, v mnohom mi pripomína situácie, v ktorých sa my mamy často ocitáme a možno aj vám padne dobre jeho prečítanie. Možno sa aspoň na chvíľu zamyslíte a prestanete kričať kvôli nepodstatným veciam :-).

„Schovávam si zápisky mojich detí, či už sú to čmáranice fixkou na žltých lepiacich papierikoch alebo slová napísané s kaligrafickou starostlivosťou na linkovanom papieri. Ale veršíky, ktoré som nedávno na Deň matiek dostala od mojej desaťročnej dcérky, boli pre mňa naozaj veľmi dôležité. Po prvých riadkoch som mala v očiach slzy.

„Dôležité je, že… mamina je vždy so mnou, aj keď sa mi niečo stane.“

Musím sa priznať, že to tak vždy nebolo.

Na vrchole svojho úplne šialeného života som sa náhle začala prejavovať tak, ako nikdy pred tým. Začala som kričať. Nestávalo sa to často, ale malo to desivé rozmery. Doslova ako keď prepumpujete nafukovací balónik a ten náhle praskne, a všetci naokolo sa zľaknú. Zo strachu.

V akých chvíľach ma dokázali moje dcéry (troj- a šesťročná) vytočiť tak, že som stratila všetku trpezlivosť? Keď jedna z nich trvala na tom, že sa ešte musí vrátiť a zobrať si tri korálkové náramky a svoje obľúbené ružové okuliare, keď už sme tak či tak vyrážali neskoro? Alebo vtedy, keď sa tá druhá snažila nasypať si sama vločky a vysypala na kuchynskú linku celú krabicu? Alebo keď jej spadol a rozbil sa môj osobný sklenený anjel, napriek tomu, že som ju prosila, aby na neho nesiahala? Alebo keď tvrdohlavo vzdorovala spánku a ja by som toľko potrebovala kľud a ticho? Alebo keď sa spolu hádali o úplné hlúposti: ktorá prvá vystúpi z auta alebo ktorá si naleje viac sladkej polevy na zmrzlinu?

Áno, práve takéto veci, obyčajné chyby a typické detské hádky a strkanice ma vytočili do takej miery, že som sa prestala ovládať.

Nebolo pre mňa vôbec ľahké toto napísať. Takisto nebolo ľahké prežiť toto obdobie svojho života, pretože som sa v tých chvíľach nenávidela. Čo sa to so mnou dialo, že som dokázala kričať na dvoch malých človiečikov, ktorých som milovala najviac na svete?

Dovoľte mi o mojom šialenstve niečo povedať.

Nekonečné telefonáty s mobilom v ruke, preťaženosť povinnosťami, mnohostránkové zoznamy toho, čo musím urobiť a večné usilovanie sa o dokonalosť ma doslova pohltili. Stratila som nad svojim životom kontrolu a krik na mojich najmilších bol priamy dôsledok.

Niekde som jednoducho musela vypustiť paru. A robila som to doma, za zatvorenými dverami, v spoločnosti dvoch pre mňa najdôležitejších ľudí.

Kým prišiel ten osudný deň.

Mohlo by vás zaujímať: Výchova, alebo ako vychovávať, aby sme nemuseli prevychovávať

Staršia dcéra stála na stoličke a pokúšala sa na špičkách niečo dosiahnuť, keď v tom nechtiac zhodila na podlahu celý balík ryže. Keď sa milión zrniečok rozsypalo po podlahe ako dážď, začali sa oči môjho dievčatka zalievať slzami. A vtedy som to zbadala: STRACH v jej očiach, keď už očakávala krik svojej matky.

Ona sa ma bojí, pomyslela som si – a bolo to najbolestnejšie poznanie, aké si viete predstaviť. Moje šesťročné dieťa sa bojí mojej reakcie na jeho nevinnú chybu!

S hlbokým smútkom som si uvedomila, že nie som tá mama, ktorá som chcela byť. A že takto ďalej žiť nechcem.

Počas niekoľkých týždňov po tejto príhode dochádzalo k postupnej premene. Ono bolestné poznanie ma primälo k postupnému triedeniu záväzkov s ohľadom na to, čo je pre mňa skutočne dôležité. Bolo to pred dva a pol rokom. Dva a pol roka na to, aby som postupne vyčlenila e-mailovú a mobilovú záťaž, aby som sa zbavila úsilia o dokonalosť podľa akéhosi Vzoru a prestala podliehať sociálnemu tlaku, ktorý nás vyzýva všetko stíhať. Akonáhle bolo menej vonkajšieho aj vnútorného chvatu, hnev a napätie, ktoré sa vo mne kumulovali, sa začali postupne rozpúšťať. Záťaž sa podstatne zmenšila a ja som bola schopná reagovať na detské prehrešky a chyby v kľude, s účasťou a rozumne.

Dokázala som si povedať „To je len čokoládový sirup. Dá sa utrieť a doska bude ako nová“, (namiesto podráždeného povzdychu alebo prevrátenia očí).

Pomohla som držať lopatku, zatiaľ čo dcéra zametala more vločiek rozsypaných po podlahe (namiesto toho, aby som nad ňou stála s výrazom nesúhlasu a krajného podráždenia na tvári).

Hádali sme spoločne, kde by tak asi mohli byť tie okuliare (namiesto toho, aby som ju hrešila za nezodpovednosť).

A vo chvíľach, keď hrozilo, že ma únava a nepretržitá tupá bolesť premôžu, zatvorila som sa v kúpeľni a dopriala som si chvíľku na výdych a pripomenutie, že sú to len deti a deti robia chyby. Tak isto ako ja.

Postupom času strach, ktorý sa objavoval v očiach mojich detí keď niečo vyviedli, zmizol. Chvála Bohu, stala som sa nakoniec ich útočiskom v žiali a nie nepriateľom, pred ktorým treba utiecť a schovať sa.

Nie som si istá, či by som písala o týchto hlbokých zmenách v mojom živote, keby sa nestala príhoda, ku ktorej došlo minulý pondelok po obede. Vtedy som opäť narazila na prekážku a mala som naozaj chuť kričať.

Blížila som sa k záveru knihy, na ktorej teraz pracujem – a v tom počítač zamrzol. A zároveň mi v jednom momente zmizli pred očami korektúry troch kapitol. Niekoľko minút som strávila horúčkovitými pokusmi obnoviť poslednú verziu rukopisu.

Keď to nefungovalo, skúsila som záložnú kópiu – ale došlo k nejakej chybe. Kópia bola takisto preč. Keď som pochopila, že práca, ktorú som tým trom kapitolám venovala, je nenávratne fuč, chcelo sa mi plakať a ešte horšie – zúrila som.

To som si ale nemohla dovoliť, pretože sa blížil čas vyzdvihnutia detí zo školy a presunu na plávanie. Veľmi opatrne a kľudne som zatvorila notebook a pripomínala si, že v živote sa môžu stať oveľa, naozaj oveľa horšie veci, než je prepísanie tých troch kapitol. A navyše som sa utvrdzovala v tom, že aj tak nie je absolútne nič, čo by som s tým práve teraz mohla urobiť.

Keď sa dcéry usadili v aute, hneď vycítili, že sa niečo deje. „Čo je s Tebou, mami?“, spýtali sa zborovo, keď videli moju bledú tvár.

Cítila som, že chcem zakričať: „Stratila som tri dni práce na svojej knižke!“

Chcelo sa mi búchať päsťami do volantu, pretože byť teraz v aute bolo to posledné, čo som si priala. Chcela som sa vrátiť domov a pustiť sa do opravy svojej knižky, nie voziť deti na plávanie a potom žmýkať mokré plavky, rozčesávať zamotané vlasy, variť večeru, umývať riady a uložiť ich do postele.

Ale kľudne som povedala: „Práve pred chvíľou som mala nejaké problémy. Prišla som o kus svojej knihy. Ale nechcem teraz o tom rozprávať, pretože som z toho zničená.“

„To nám je ľúto,“ povedala tá staršia. A potom, ako keby vycítili, že teraz potrebujem nejaký čas, mlčali celou cestou až k bazénu. Pokračovali sme v dennom programe a aj keď som toho veľa nenarozprávala, dokázala som nekričať a snažila som sa potlačiť všetky myšlienky na to, čo sa stalo s mojou knihou.

Nakoniec prišla chvíľa, keď už bol deň za nami, mladšiu dcéru som uložila do postele a nastal Čas večerného rozprávania s tou staršou. Ľahla som si vedľa nej.

„Myslíš, že sa Ti podarí dostať tie kapitoly naspäť?“ spýtala sa potichučky.

A ja som sa rozplakala. Snáď ani nie nad tými tromi stratenými kapitolami. Vedela som, že ich môžem napísať znova. Bola v tom únava aj vyčerpanosť prácou na knihe, na korektúrach a na finalizácii. Bola som už tak blízko konca! A to, že sa teraz z ničoho nič znova vzdialil,  bolo frustrujúce!

Moje dievčatko sa prisunulo ku mne bližšie a iba ma hladkalo po vlasoch. Hovorila mi slová plné nádeje: “ Počítače to dokážu“ a “ mohla by som sa na to pozrieť, možno by som dokázala nájsť tú záložnú kópiu“. A potom: „Mami, ty si s tým poradíš, ja to viem. Si tá najlepšia spisovateľka. Pomôžem Ti, ako len budem vedieť“.

Keď ma postihlo „nešťastie“, stala sa trpezlivým a súcitným pozorovateľom.

Tejto citlivosti by sa moje dieťa nenaučilo, keby som zostala ukričanou matkou, ktorou som bývala. Pretože krik vzťahy rozbíja. Núti ľudí, aby sa jeden druhému vzďaľovali, namiesto toho, aby sa k sebe približovali.

„Doležité je, že mamina je vždy so mnou, aj keď sa mi niečo stane.“

Toto napísala moja dcérka o mne, ktorá som si prešla ťažkým obdobím. Nie som naň pyšná, ale vďaka nemu som sa mnohému priučila. A v slovách mojej dcéry vidím nádej aj pre iné.

Dôležité je, že…………………… nikdy nie je neskoro prestať s krikom.

Dôležité je, že ………………….. deti dokážu odpúšťať, najmä keď vidia, že človek, ktorého majú radi, sa snaží zmeniť.

Dôležité je, že ……………………život je príliš krátky na to, aby sme sa rozčuľovali nad rozsypanými vločkami alebo rozhádzanými topánkami.

Dôležité je, že ……………………nemá význam, čo sa stalo včera. Dnes je už iný deň. Dnes dokážeme nájsť kľudnú odpoveď.

Keď budeme jednať takto, naučíme svoje deti, že mier a kľud stavajú mosty – mosty, vďaka ktorým dokážeme prekročiť svoje nešťastie.“

Zdroj: http://www.handsfreemama.com/

+62

 Ak sa vám tento článok páčil, dajte hlas autorovi!