Škola mi skončila a ja neviem, čo s časom. Sadla som si v nedeľu po obede k sebe do izby za počítač a zrazu som nevedela, čo so sebou. Nemusím sa učiť. Lenže ja som bola v knihách zahrabaná posledných 10 rokov a zo dna na den to všetko odplávalo, ale zanechalo mi to dva bezvýznamné tituly. A na čo? Cítila som sa ako člen Beat generation. Nebola som schopná vrátiť sa do normálneho života. Tak som teda vhupla do toho života vymysleného-filmového. Snáď mi to pripomenie, ako by som mala tráviť čas a o čom by som mala premýšľať.
Zbehla som si teda na google.com a nahodila návnadu. Seriály online. Prvá stránka mi ponúkla Sex v meste. Prečo nie. Nikdy som to nevidela, iba som niekedy pred piatimi rokmi počúvala nažhavené rozhovory teenageriek alebo čerstvých dvadsiatničiek, ktoré preberali príbehy posledných epizód.
Prvá časť striedala druhú a za ňou tretiu, štvrtú. Momentálne som na čísle sedem, ale musím povedať, tá Carrie má niečo do seba. Okrem oblečenia, ktoré bolo isto strašne populárne v dobe natáčania, jej stĺpčeky o témach, ktoré sa len tak často v kaviarňach nepreberajú. Zamyslela som sa tak po prvom vzhliadnutí seriálu, že je to strašne super, mať také kamošky, ako má Carrie. Bez zábran preberať všeliaké témy, ktoré vám prídu na um, alebo vám ich na ten um privedie niekto iný.
Na druhý deň som sedela na káve s dvoma spolužiačkami/kamoškami, atypicky osamelými Slovenkami medzi českým národom. A počúvajúc náš rozhovor o novom objave jednej z tých kamošiek som si uvedomila, že som sa depkovala predchádzajúcu noc za niečím, čo už dávno mám. Neviem, ako som mohla nevidieť, že som dva večery za sebou visela na epizódach seriálu s imaginárnym priateľstvom, a pritom som ho už dávno mala, ale neuvedomila som si to. Tak sme si pekne vychutnali kávu a nenechali sme žiadne sprepitné, pretože čašník bol nevrlý a vôbec nebol sexi. Povrchné hodnotienie, ja viem, ale čo už. Sme ženy v tom správnom veku, kedy sa rozhodujeme, komu dáme a komu nie.