Viete ako sa hovorí, že doba sa zmenila? Že dnes sú iné časy a voľakedy to bolo celé lepšie a inak? Tak ja som väčšinou ten optimistický „snílek“, ktorý poukáže na to, že všetko sa vyvíja, a aj keď to nie je celé oukej, tak je to dobré a prirodzené. No asi sa vážne zmenila a chce mi ukázať.
Spomínate si na tie časy, keď mať dieťa, a najlepšie syna, bolo hlavnou úlohou existencie ženy? Odvtedy sme sa poriadne posunuli a vďakabohu za to! No niečo sa posunulo úplne opačným smerom, ktorý nikto neplánoval.
V ktorom veku si predstavíte ideálnu mamičku?
Hovorím tu o veku, v ktorom si predstavujeme ideálnu mamičku. Buďme k sebe úprimní, priemernú dvadsiatničku si predstavíme skôr ako čerstvú absolventku univerzity budujúcu si kariéru a užívajúcu si všetky výhody mladého života. Nie ako guľatiacu sa okoloidúcu či mamičku tlačiacu kočík. Teda aspoň nie tu, vo veľkom meste. A predsa mi tento obraz a nedávna skúsenosť neschádzajú z mysle natoľko, že som sa po prvýkrát rozhodla verejne podeliť o svoj názor.
Poďte si to so mnou predstaviť: cestujeme v preplnenej električke v čase, keď sa všetci vracajú z práce k svojím osobným životom. Spolu s mnohými ďalšími bezmennými tvárami nastúpi mladá žena, jej vek odhadnime niekde tesne po dvadsiatke. Hľadá si miesto, no nakoniec ostane stáť a drží sa, ako všetci ostatní.
A vtedy si to všimneme: malé dvíhajúce sa bruško, ktoré ale nepripúšťa žiadne pochyby o tom, že by bolo z častých návštev cukrárne. No keď len trošku zbystríme pozornosť, zistíme, že nie ste sami, kto si to všimol. Ja viem, počúvať cudzie rozhovory sa nesluší, ale no tak, akoby sa tomu vo verejnej doprave aj dalo nejako vyhnúť!
Mohlo by vás zaujímať:
Čo je vlastne láska dvoch ľudí?
Nie vždy dosiahneme to po čom túžime, no naučme sa žiť s tým, čo máme
Dream and live – mako sa žijú sny
Verejné rozhovory
Dve približne päťdesiatročné panie sediace na sedadlách práve pred spomínanou mladou ženou si jednoducho nemôžu odpustiť debatu o tom, aké bolo všetko za ich čias lepšie, od ceny rohlíkov a mlieka až po mravy. Vzájomné pritakanie a porovnávanie eskaluje s ubiehajúcou cestou, až sa dostane k téme, ku ktorej to celý čas smerovalo. „No veď si to priznajme, dnešné dievčatá sú iné než sme bývali my,“ rozvášňujú sa ďalej. „Idú s kadekým a potom sú z nich slobodné mamičky, čo sa nevedia postarať ani o seba, nie to ešte uživiť dieťa!“
„Tak, tak!“ pritakajú si vzájomne. „A ani školy nepodokončujú a ostanú len rodičom na krku aj s tými deckami!“
Poviem vám, byť ja tou mladou ženou stojacou nad nimi, asi spravím viac, než len to, že sa presuniem na iné miesto. Ale to si môžem len myslieť. Veď koniec koncov som aj tak neurobila vôbec nič. Len som sa na ňu usmiala, keď sa nám pohľady stretli. Môžem vám povedať, že z toho jej som vyčítala, že jej to vôbec nie je jedno. Či už to bábo plánovala alebo nie, či je vydatá, nevydatá alebo z nej naozaj bude slobodná mamička, či len tak mlado vyzerá alebo skutočne nemá viac než 25, neprináleží nám súdiť ju a už vôbec nie komentovať. Hlavne nie takto.
Zmenila sa doba?
Cestou z električky som pomáhala inej mamičke s kočíkom, lebo tých pár ľudí stojacich blízko nej sa k tomu zjavne nemalo. Radšej sa tvárili, že ju nevidia. Vážne sa doba takto zmenila? Alebo to len my?